Autor blogu Utrpenie mladého hejtera, dvorný scenárista Jana Gorduliča, ašpirujúci komik a hráč so slovami, ktorý nesedí na vavrínoch. Dámy a páni, Marián Psár.

Kedy si začal tvoriť, písať, blogovať?

Môj prvý hejterský blog som vydal na konci októbra 2014. Ešte na jar toho istého roku som si založil Page Psárkazmy po tom, ako som si na osobný profil dal obrázok s Kontrafaktom a rybkami a ľudia to zdieľali jak blázniví.

(zdroj: Psárkazmy)

S hejterom si sa stal slávnym takpovediac za noc. Čo si myslíš, čomu za to vďačíš?

Ono sa to stalo fakt že cez noc. Sedeli sme na intrákovej izbe, kukali nový klip Dominiky Mirgovej a v tom čase som už dlhšie premýšľal nad blogom, na ktorom si budem robiť srandu zo zlých a nepodarených vecí. Aj názov som už mal vymyslený. Vtedy som žral humno.sk, Dailymale a kvetnatý spôsob písania Ondřejíčka a Nemeša a podobne. O Dominike už v minulosti Nemeš písal, takže som rátal s tým, že to urobí aj v tomto prípade.

Stratégia teda bola: ak sa chcem stať slávnym, musím to napísať a publikovať skôr ako on, lebo inak to zapadne prachom. Tak som to dal na net asi o 3 ráno, rozposlal page zopár známym a na druhý deň som kukal jak Kaliňák na ogrcané lietadlo. (Poznámka: Článok má 96 000 prečítaní a takmer 400 zdieľaní.) Takže úspech pramenil z toho, že na moje vtedajšie pomery som to napísal celkom dobre (dnes by som to komplet editol a preškrtal), vyjadril som sa k tomu ako prvý a facebookový algoritmus vtedy fungoval úplne odlišne, takže som mal kopec šťastia.

Následný úspech súvisel s tým, že si ma všimol Peťo Nagy, ktorý vtedy rozbiehal portál Fičí, dal mi šancu tam pravidelne publikovať za honorár a spravil ma editorom webu. Rozumej, naučil ma fakt dobre editovať text a aj keď jeho vtipy sa väčšinou vždy končia v štádiu pokusu, veľmi dobre mi vedel vysvetliť, čo je vtipné a čo nie je a prečo.

Takže, aj keď si už bol relatívne úspešný, mal si sa čo naučiť o písaní. Mnohí začínajúci blogeri zanedbávajú pravopis a gramatiku. Myslíš, že majú šancu preraziť aj bez toho, alebo je to must-have?

Nemyslím si, že ťa ľudia budú brať vážne, keď ty neberieš vážne základné princípy gramatiky. To je pre mňa, ako keby si napísal dobrú pesničku, ale vlastne nevedel spievať.

Povedzme, že by ti to mohlo prejsť v extrémnych prípadoch typu, keď máš postavičku Streka Doľana, ktorý rozoberá jazyk na súčiastky, alebo si sa rozhodol, že tvoja blogérska persóna bude poloretardovaný nácek Janko s Banskej bistryci. A vždy, keď nie si si istý, to môžeš dať skontrolovať kamošovi, ktorý pravopis ovláda. Ak takého máš a napriek tomu to neurobíš, lebo si myslíš, že stratíš na „autenticite“, good luck with that.

Vráťme sa k hejterovi. Ako si vravel, prvý článok vznikol vo chvíľke inšpirácie. Kde a ako si hľadal ďalšie témy na blog?

Na to existuje klišé odpoveď, ktorá je praUda s veľkým U. Inšpirácia leží kdekoľvek, hocikedy. Z nejakého dôvodu ťa niečo naštve alebo znepokojí, zmyslíš si, že na to máš názor a napíšeš o tom.

To isté platí pri stand-up comedy. Môžeš hovoriť o hocičom na svete, len si to musíš vedieť vyargumentovať. Napríklad minule sa mama vrátila z pohrebu v krematóriu a sťažovala sa, že jej tam bola zima. Chápeš, v krematóriu jej bola zima. Tak som si rozpísal joke o tom, že ak nám je v krematóriu zima, niečo ako ľudstvo nerobíme dobre a tak trochu mrháme potenciálom.

https://www.facebook.com/SilneReci/photos/t.1495155637/10155409627117090/?type=3&theater

 

Často si robíš srandu nielen z neškodných speváčok, ale aj z neonáckov či konšpirátorov. Mal si niekedy obavy, že by si ťa mohol niektorý z tvojich „cieľov” nájsť a nejakým spôsobom ti ublížiť?

Nie, nikdy som sa nebál o svoje zdravie ani život, ani som nedostal žiadne konkrétne vyhrážky. Horšie to má však napríklad Jano Gordulič, pre ktorého som napísal zopár dielov Ťažkého týždňa o náckoch. Jemu sa už nejakí nímandi vyhrážali. Má tú smolu, že jeho ksicht je na obraze.

Väčší adrenalín je to už ale na stagi, keď vystupujeme so Silnými rečami v okolí Banskej Bystrice. Tam si nikdy neodpustím jokes o náckoch a len čakám, kto vystrelí zo sedadla a rozhodne sa, že mi vysvetlí, kto je tu Übermensch.

(zdroj: Psárkazmy)

Napriek tomu si svoju identitu dlhšie držal v tajnosti. Prečo si sa nakoniec rozhodol „priznať“ k hejterovi?

Hej, v tom čase sa mi veľmi páčilo, že ľuďom sa páčilo to, čo som písal a ako som to písal a nevideli za tým nijakého konkrétneho človeka, len čisté myšlienky. A tak im nič z môjho reálneho života nedeformovalo obraz o tom, čo píšem.

Bola v tom z mojej strany aj taká vypočítavosť, respektíve som sa snažil oddeľovať persónu hejtera od môjho reálneho života, aby som si komentáre a námietky na moje blogy nebral príliš k srdcu. Raz za týždeň som si ponadával na internete, odpovedal na komentáre a zvyšok som si robil svoje a bol mierumilovný chlapec, ktorý sa fakt nerád háda s ľuďmi.

No a časom sa už aj tak nedalo udržať v tajnosti, kto naozaj som, veľa ľudí to už aj tušilo, tak som to vypustil von. Lebo ako hovorí môj kamoš a výborný komik Jakub Lužina, nie je frajerina anonymne písať veci na internet z upotenej izby za zatiahnutými žalúziami, ale stáť si za svojimi názormi a niesť za ne následky so svojím ksichtom jak ozajstný chlap.

(zdroj: Psárkazmy)

Ono je naozaj iný pocit, keď ti niekto na nete napíše komentár, že ho to nebaví alebo že si debil, a iné, keď stojíš s mikrofónom v ruke pred 200 ľuďmi, snažíš sa ich rozosmiať a niekto ti z tej tmy zakričí, že si slabý alebo suchý alebo máš ísť dole.

Pomaly som prešiel z internetového machoizmu na stand-upový masochizmus. Je to pre mňa väčšia zábava a aj preto som nechal hejtera postupne skapať, respektíve to nazvem optimistickejšie – hibernovať. Keď mám teraz chuť mať na niečo názor, tak ma viacej baví písať o tom stand-up ako „hejt“. (Pravda však je, že som lenivý debil a neviem si nájsť tri hodiny týždenne, aby som napísal nový článok.)

Spomínaš stand-up. K nemu si sa dostal cez písanie scenárov pre show Jána Gorduliča Ťažký týždeň. O dva roky neskôr si už účinkoval na Jojke v Silných rečiach. Aký je tvoj ďalší cieľ v stand-upe?

Áno, hejter mi pomohol v tom, že sa mi ozval Jano, ktorému sa to páčilo, dal mi zopár komplimentov a povedal, že sa ozve, keď bude pre mňa niečo mať. Takže som predpokladal, že sa neozve, ako vždy, keď niekto povie, že sa ti ozve. Ale ozval sa, keď začal pripravovať Ťažký týždeň a to bola pre mňa ďalšia škola, tentoraz scenáristická. (Nevieš si predstaviť, koľko nervov so mnou zažil. Jeho nekonečnú trpezlivosť si na ňom cením najviac.)

Počas jedného natáčania sa ma spýtal, či si nechcem skúsiť stand-up a, pravdupovediac, v tom čase mi niekde vzadu v hlave vŕtalo, že keď to môžu robiť hentí, môžem aj ja. A keď sa ťa to spýta šéf najväčšej stand-up show na Slovensku, tak to musíš skúsiť. Začal som chodiť na open micy, písať si nejaké trojminútovky a časom som sa dostal do základnej zostavy.

(zdroj: Psárkazmy)

Jano so svojím produkčným tímom vybudoval fakt silnú a ako hodinky fungujúcu show. Celý rok, okrem leta, cestujeme po Slovensku a to sú veci, o ktorých som mohol pred 2 rokmi snívať. Áno, už trikrát som bol v telke, ale to ani zďaleka neznamená, že som taký dobrý, ako by som chcel a mohol byť. Takže cieľ na tento rok je písať čo najviac a zlepšiť svoj pohyb na pódiu, lebo niekedy sa tam kývem jak strašiak v poli. Taký mikro cieľ je vždy po zlezení z pódia nemať pocit, že som niečo pokazil alebo odflákol.

Na stand-upe je krásne to, že nikdy dopredu nevieš, ako večer dopadne a to, že ti jeden materiál fungoval včera, automaticky neznamená, že bude aj dnes. Hovorím, masochizmus.

Osudom väčšiny kreatívnych ľudí je nakoniec marketing. Kedy sa u teba stretlo písanie s reklamou?

U mňa to nebolo ani tak nakoniec, ale skôr na začiatok. Najprv som študoval ekonómiu v Košiciach, ale po roku a pol som si uvedomil, že tudy cesta nevede. Dal som si prihlášky na kreatívnejšie školy a vzali ma na KaMaKo v Bratislave. Kresliť neviem, vybavovať veci neviem, takže bolo jasné, že mi ostáva len copywriterská cesta.

Keďže milujem poker, najprv som písal články a reportáže pre Pokerman.sk. Potom sa mi počas školy podarilo pracovať pre malú agentúrku Air Creative, kde som sa v rámci brandže odpanil. Neskôr som bol na tri mesiace v core4 pod vedením the most legendary Andreja Csina, ktorý si ma nakoniec nenechal, lebo som vtedy nebol až taký dobrý.

Potom ma môj kamoš Matúško Kvas odporučil Adamovi Marčanovi do MUW Saatchi & Saatchi, ktorý hľadal copýka na jeden tajný projekt, z ktorého vysvitla launch kampaň pre operátora Juro, čo bola super robota. V MUW si ma potom na istý čas nechali a robil som na Jurovi, Telekome a pár iných značkách.

Vždy ma to však viac ťahalo do nereklamnej sféry kreativity, takže teraz sa snažím robiť hlavne stand-up, písať scenáre a momentálne píšem piloty pre dve nové relácie, ktoré keď sa podaria, bude to super. A možno začnem na staré kolená repovať, lebo keď vidím, čo sa teraz deje na scéne, je mi trošku grcno.

Kto ťa inšpiruje?

Momentálne sa snažím napozerať si všetky klasické sitcomy a stand-upové špeciály tých najlepších komikov, ktorí chodili po tejto zemi. Popri tom sa učím, ako fungujú princípy komédie a čo týchto komikov robí tak výnimočnými. Na Netflixe ti odporúčam seriál Comedians in Cars Getting Coffee, kde Jerry Seinfeld pozýva komikov na kafe a diskutujú o živote a komédii. Jedna epizóda má len cca 15 minút, takže je to heroínový binge watching.

Okrem toho chodíme na kávičky s vyššie spomenutým Lužinom a Teom Firstom a.k.a. Joe Trendym, kde sa tľapkáme po pleciach a hovoríme si, akí sme dobrí komici. Srandujem, plačeme tam nad životmi a motivujeme sa navzájom, aby nám z toho nepreskočilo.

Tiež mávame s Janom Gorduličom a ostatnými komikmi raz za týždeň workshopy, kde si prechádzame nové materiály, aby sme čo najviac eliminovali, že na stagi vyhoríme. No a nemôžem nespomenúť FB skupinu Stále pracujem, ktorá ma motivuje k tým najväčším pracovným výkonom.

Pochádzaš z Košíc. Myslíš si, že kreatívec, či už v reklame, alebo mimo nej, má šancu uplatniť sa aj mimo Bratislavy?

Ani v Košiciach, ani inde na Slovensku nepoznám žiadnu full-servis agentúru, ktorá by fungovala na takom systéme a pre takých klientov, ako tie, čo sídlia v Bratislave. V tomto smere je to dosť centralizované. (Možno som ale len nevšímavý ignorant.)

Ale ak sa bavíme o „kreativite“ vo všeobecnosti, stále môžeš robiť, čojaviem, nejaké lokálne divadlo alebo tak. Keď chceš písať skeče do televíznych sitcomov, tiež nepotrebuješ bývať v Bratislave, veľa vybavíš e-mailmi a podobne. Je ale pravda, že po mojom presťahovaní do Bratislavy sa mi otvorilo toľko dvier, koľko by sa mi v Košiciach nikdy neotvorilo.

Kde sa vidíš o 10 rokov?

O 10 rokov sa chcem živiť komédiou a pokerom, mať popritom rozbehnutý nejaký typ charity alebo čokoľvek, čo bude brzdiť svet pred apokalypsou, bez blbého pocitu pri srdci splácať hypotéku a s mojou budúcou manželkou vychovávať z detí slušných ľudí.

Budeme ti držať palce, aby to vyšlo, a ďakujeme za rozhovor. 🙂 Za titulnú fotku ďakujeme Welin.