Zamestnanie by malo mať na človeka pozitívny vplyv, prinášať mu pocit uspokojenia z dobre vykonanej práce, dávať zmysel pre okolie a pre neho samotného. Niekedy je však práca zdrojom negatívnych faktorov a stresujúcich okolností, ktoré môžu vyústiť do syndrómu vyhorenia. Súvisí to s charakterom práce, pracovným prostredím, s podmienkami, v akých človek pracuje, s kolektívom a tiež pracovným štýlom a vedením.

V dnešnej spoločnosti stále viac pribúda ľudí, ktorí si myslia, že už nedokážu ďalej zvládať situácie v bežnom živote, ale najmä v práci. Sužuje ich únava, strach, niekedy pocit menejcennosti a celkové vyčerpanie (Stock, 2010). 

Syndróm vyhorenia (burn-out) patrí medzi veľmi nepríjemný jav v živote človeka. Burn-out môže postihnúť kohokoľvek na akejkoľvek pracovnej pozícii. Je potrebné ho odlíšiť od iných negatívnych emocionálnych stavov, akými sú napr. únava, stres či depresia. Rozdiel medzi stresom a syndrómom vyhorenia je v tom, že do stresu sa môže dostať každý človek. Syndróm vyhorenia sa však vyskytuje iba u ľudí, ktorí sa intenzívne venujú práci, majú vysoké ciele, očakávania a motiváciu.

Z hľadiska pracovného zaradenia a pravdepodobnosti výskytu sú medzi najrizikovejšími povolaniami zaradené tie, ktoré súvisia s prácou s ľuďmi, s vysokou náročnosťou, veľkou zodpovednosťou a s dlhodobo negatívnou bilanciou.

Viac o syndróme vyhorenia som sa opýtala Kataríny Hargašovej (v texte sú jej vyjadrenia označené ako KH), ktorá sa venuje psychologickému poradenstvu dospelých klientov. Má skúsenosti z nemocničného prostredia (interné oddelenie), pracovala v ambulancii klinického psychológa a na špecializovanom pracovisku pre ľudí závislých na návykových látkach. Venuje sa širokému spektru duševných ťažkostí od úzkostných a stresových stavov po depresívne prežívanie a ľuďom, ktorých trápia vzťahové problémy a túžia po osobnostnom rozvoji. 

Čo je syndróm vyhorenia?

KH: Vyhorenie alebo burn out je definovaný ako stav fyzického, emocionálneho a psychického vyčerpania, a tak ho aj sám jedinec prežíva. Najčastejšie zasahuje do pracovného života, ale rovnako vplýva aj na osobnú a rodinnú sféru.

Vyhorenie nepríde náhle, je to proces postupný, ktorý vzniká často viac mesiacov, niekedy aj roky. Na začiatku je prítomný vždy prvotný zápal, nadšenie, pozitívne ohromenie z veci / činnosti / práce. To sa postupom času môže zmeniť na už spomínaný pocit celkového vyčerpania a neschopnosti pracovať tak, ako som na začiatku zvládal/a. Úvodná motivácia a nadšenie vyprchá a pretaví sa až do krajného pocitu znechutenia, straty zmyslu toho, čo robím.

DN: Pri vyhorení dochádza nielen k zníženiu výkonu a efektivity človeka, ale zníži sa aj jeho angažovanosť. V pracovnom prostredí sa to môže prejaviť vyhýbaním sa zodpovednosti, presúvaním alebo rušením meetingov, nedodržiavaním termínov a deadlinov,  nedokončievaním úloh či ich chybným vypracovaním. 

Mať v tíme vyhoreného človeka, a to na akejkoľvek pozícii, je v prvom rade zlé pre neho samého. Trápi sa psychicky, fyzicky aj emočne. Sám si časom začne uvedomovať, že sa nedokáže pre veci nadchnúť a nedokáže podávať taký výkon, ako kedysi.

Vyhorený človek sa izoluje, stráca záujem o kolegov, a to negatívne ovplyvňuje atmosféru v celom tíme. Keďže je pod stresom, frustrovaný a má v sebe veľa negatívnych emócií, často končí na PN. Dôvodom sú zdravotné problémy, ktoré odzrkadlia psychický stav. Môžu nimi byť napr. vyčerpanosť, nespavosť, bolesť hlavy či zníženie imunity. 

Aké má burn-out príznaky?

KH: Príznakov vyhorenia je viac. Úzko súvisia s jednotlivými fázami, teda toho, ako sa postupne, často nenápadne, človek dostáva až do celkového stavu vyhorenia. Predtým, ako si povieme, ako to vyzerá, keď už je vyhorenie plne rozvinuté, je dobré poznať aj tie nie také výrazné príznaky.

V prvej fáze je človek veľmi nadšený pre to, čo robí. Cíti radosť z práce, všetko nové ho zaujíma, zvláda robiť veľa a dlho, najradšej by sa aj rozdal pre dobro veci. Ak táto fáza trvá dlho a k tomu neprichádza odpočinok, a rovnako aj ocenenie (vnútorné či z vonka), prichádza fáza stagnácie.

Práve tu môže cítiť prvú únavu, fyzické vyčerpanie, robí chyby, zabúda. Človek akoby vytriezvie a vidí aj nedostatky danej práce, môže pochybovať o jej dôležitosti. Typické je popieranie, že sa vnútorne necíti fajn a snaží sa to prekonať. Vo fáze frustrácie sú už viditeľné zmeny nálad. Cíti sa smutný, frustrovaný, je nevrlý na okolie, neempatický, neochotný. V psychosomatickej rovine sa zvýraznia pocity úzkosti, strachu, panické stavy z nadchádzajúcich povinností. Telesne môžeme hovoriť o búšení srdca, studených rukách, zvýšenom potení, poruchách spánku, tráviacich ťažkostiach. Sám si uvedomuje, že ho práca nebaví, no stále sa to snaží prekonať.

V sociálnej oblasti sa človek stráni kontaktu s druhými, neangažuje sa do rozhovorov, je viac cynický, menej toleruje druhých, môže mať až nenávistné pocity k druhým. Práve stránenie sa kontaktu je akousi obranou, keď cíti, že je toho naňho priveľa.

Nastáva fáza apatie, odporu a neschopnosti reagovať. Človek už robí len to najnutnejšie. Zvýrazňuje sa strata záujmu, izolovanosť od druhých, pocity sklamania a frustrácie. Tiež dochádza k pocitu depersonalizácie – akejsi straty kontaktu so sebou samým.

Poslednou fázou je úplné vyhasnutie, vyhorenie. Človek je úplne vyčerpaný (fyzicky, mentálne aj citovo), často je negativistický a ľahostajný, má pocity prázdnoty, úzkosti a depresie.

Kto je v ohrození?

KH: Ak sa zameriame na povolania, ohrození sú tí, ktorí každodenne pracujú s ľuďmi, teda zdravotnícke povolania, sociálni pracovníci, psychológovia, učitelia, pracovníci na úradoch, v právnom odvetví, no rovnako aj manažéri a tí, ktorí spolupracujú a sú v každodennom kontakte so skupinou ľudí.

Ak ide o osobnostné vlastnosti či črty, s vyhorením bojujú tí, ktorí sú zameraní na výkon, dosahovanie výsledkov. Sú perfekcionistickí, ambiciózni, nie vždy vedia odhadnúť, koľko sa do práce vložiť, kde majú svoje limity. Rovnako im záleží na hodnotení od druhých ľudí.

Ohrození sú aj tí, ktorí prácu nevedia nechať za zatvorenými dverami kancelárie a nosia si ju domov (fyzicky či mentálne), nevedia sa od nej oddeliť aj vo voľnom čase.

DN: Ženské pohlavie je náchylnejšie na vyhorenie. Pravdepodobne je to dané vyššou záťažou, väčšou citovou angažovanosťou a prístupom k riešeniu problémov na pracovisku. Taktiež má na to určitý vplyv starostlivosť o domácnosť a ratolesti.

Tak, ako existujú faktory, ktoré vyhorenie spôsobujú, sú symptómy, ktoré nás na syndróm vyhorenia môžu upozorniť. Kľúčovým bodom pre včasnú reakciu je rozpoznanie svojho zhoršujúceho sa stavu. Čím skôr ho rozpoznáme, tým skôr naň môžeme zareagovať. 

Ako mu predchádzať?

KH: Dôležitá je najmä prevencia, teda vedieť, že toto sa deje a môže sa to stať aj mne. Ak sa mi to stane, je to v poriadku, pretože nie som ani prvý/prvá, ani posledný/posledná, viem si pomôcť sám/sama alebo získať pomoc od okolia či odborníkov.

Človek by mal myslieť dopredu, teda rozčleniť si deň na prácu a povinnosti a aj odpočinok, relax. Tak, ako sa náruživo ponoril do pracovnej sféry, by mal pristupovať aj k sfére odpočinku a osobného naplnenia. Zamerať sa na to, čo ho napĺňa, kde vie „dotankovať“. Niekomu vyhovuje aktívny odpočinok, inému viac stíšenie sa a zastavenie. Tešiť sa z maličkostí alebo si dopriať pár dní voľna. Zregenerovať.

V živote tiež plníme viaceré úlohy – som zamestnankyňa/psychologička, no aj partnerka, dcéra, priateľka. V každej role sa odo mňa niečo očakáva, no rovnako ja v nej niečo potrebujem. Práve vnímať svoje potreby je to kľúčové.

Dôležité je tiež udržovať kontakty s blízkymi a známymi, starať sa o medziľudské vzťahy. Izolácia a stiahnutie sa v čase, keď človeku nie je okej, je skratkou k ťažkostiam.

V práci je dobré si určovať realistické ciele, krotiť vlastný perfekcionizmus, chyby vnímať ako súčasť života a priestor na poučenie. Naučte sa oceniť samých seba a v neposlednom rade si pestujte nadhľad a neberte sa vždy tak vážne. 🙂

DN: Pri prevencii vyhorenia u zamestnancov je veľmi dôležitá spolupráca manažérov, teamleaderov s HR-istami. Manažéri sú so svojimi ľuďmi v úzkom a každodennom kontakte, preto majú možnosť odhaliť príznaky hneď na začiatku. Spoločne môžu tiež nájsť spôsob, ako s daným človekom ďalej pracovať, prípadne mu dať tip na odbornú pomoc.

Starostlivosť o seba samého by mala byť rovnako súčasťou každodennej rutiny. Aj keď človek pracuje dlhé hodiny, netreba si zabúdať do každého dňa vniesť trochu radosti.  Stanoviť si hranice. Nepreťažovať sa. Naučiť sa povedať „nie“.

Dobré vzťahy na pracovisku sú výbornou prevenciou vyhorenia. Zbehnite s kolegami na obed či zmrzlinu, dajte si spoločný coffee break alebo si zahrajte stolný futbal. Mať priateľov, s ktorými si počas dňa môžete pokecať a zažartovať, vám môže pomôcť zmierniť stres z náročnej práce, zlepšiť váš pracovný výkon alebo vás, jednoducho, preniesť cez náročný deň.

Ak sa dá, nenoste si prácu domov. Ak sa inak nedá, skúste si naplánovať skorší príchod do práce, tak budete môcť skôr odísť a tráviť svoj voľný čas s rodinou alebo podľa vašich predstáv. Maličkosti, ako sú tieto, môžu zabrániť tomu, aby sa stres zmenil na niečo vážnejšie.

Kto stanovuje diagnózu?

KH: Na stanovenie diagnózy vyhorenia sa najčastejšie využíva klinický rozhovor a štandardizované dotazníky, ktoré sú zamerané na objektívne a subjektívne zhodnotenie stavu konkrétneho človeka.

Diagnózu stanoví buď psychiater sám, alebo na odporúčanie všeobecného lekára či psychológa, ktorý už z vyšetrenia, rozhovoru a daných testov určil podozrenie na syndróm vyhorenia.

Prvé príznaky si môže všimnúť už okolie, ktoré vníma, že daný kamarát či kolega nie je dlhodobo „vo svojej koži“ a objavujú sa uňho spomínané znaky vyhorenia.

Je ešte fajn rozlišovať medzi vyhorením a inými negatívnymi pocitmi, ako depresívna nálada, únava, stres, pretože sa tieto stavy často zamieňajú.

Rozdiel medzi vyhorením a stresom je, že stres môže cítiť každý, pričom stav vyhorenia sa viaže viac na tých, ktorí sa venujú vo zvýšenej miere práci a majú vysoké ciele a nároky, ako sme už hovorili. Stres sa môže vyskytnúť pri všelijakých činnostiach, zatiaľ čo burn-out je úzko spätý s prácou s ľuďmi.

S pocitom únavy vieme bojovať odpočinkom, relaxom, spánkom. Avšak pocit vyhorenia sa nezlepší po krátkodobom relaxe, dokonca sa vie vrátiť aj po dostatočnej dovolenke, pretože sa vrátime do rovnakého pracovného prostredia.

Ako dlho sa lieči syndróm vyhorenia?

KH: Samotná liečba, resp. zotavenie z vyhorenia, je pomalý a postupný proces, môže trvať mesiace až roky. Nemožno očakávať, že sa stav človeka zlepší rýchlo a naraz, hneď vo všetkých oblastiach. Je treba povedať, že ak sa stav vyhorenia už plne rozvinul (človek je v posledných dvoch fázach – frustrácie, apatie), neodíde sám od seba. Práve takto neliečený stav sa môže prehupnúť do stavov depresie, úzkostných pocitov či do telesných ochorení (kardiovaskulárnych, tráviacich ťažkostí). Veľmi cenné je vyhľadať odborníka na duševné zdravie, psychológa, psychoterapeuta, psychiatra či kouča so skúsenosťami s burn-outom.

Syndróm vyhorenia vo vzťahu / Ako pomôcť partnerovi/partnerke?

DN: Ľudia, ktorí pracujú dlhé hodiny sa môžu cítiť osamelí a nedocenení. Človeka nezbavíte stresu, avšak, môžete pomôcť zmierniť jeho emocionálnu záťaž.

KH: Vyhorenie je úzko späté s pracovnou oblasťou, no je prirodzené, že zasahuje aj do osobných – partnerských, rodinných kruhov. Je zrozumiteľné, že nám nie je ľahostajné, keď vidíme, ako sa náš blízky trápi.

Namiesto rýchlych a spočiatku dobre myslených rád a tipov čo robiť inak, je lepšie skôr načúvať a podporiť ho. Často len to, že sa môže vyrozprávať a je tu niekto, kto je svedkom jeho ťažkostí, je kľúčové. Dajte mu vedieť, že ste tu preňho a snažíte sa porozumieť tomu, čím prechádza. Takisto ho môžete odľahčiť s istými povinnosťami, dožičiť mu čas na relax, potešiť ho milým gestom. Spolu sa pokúste zorientovať sa v tom, čo by mu pomohlo.

Ako prekonať syndróm vyhorenia?

KH: Okrem prevencie, ktorú sme spomenuli už vyššie, je najlepšie požiadať pomoc odborníka. V psychoterapii sa psychológ s klientom zameriava hlavne na zmenu prístupu k práci a prehodnoteniu vlastného životného štýlu.

Dôležité je osvojiť si a dodržiavať zásady psychohygieny, zamerať sa na svoje zdroje energie – teda nájsť to, čo ma napĺňa a naozaj baví. Psychológ tiež pomôže človeku trpiacemu vyhorením naučiť sa vnímať svoje telo a signály, ktorým dáva najavo, ako a či vládze.

Ďalej ide o prácu s asertivitou, nastavením si vlastných hraníc. Tiež je to priestor na preskúmanie vlastnej sebahodnoty a sebavedomia a najmä ďalšieho smerovania, aby sa stav vyhorenia nevrátil.  

DN: Podstatou je vrátiť sa k pozitívnemu mysleniu, dobrej nálade, zaradiť humor do každodenného, aj pracovného života, a to aj v kritických situáciách. Do situácie, v ktorej zamestnanec vyhorel, nie je vhodný príliš skorý návrat. Ďalšie vyhorenie príde rýchlejšie a zotavenie trvá dlhšie.

Zdá sa, že syndróm vyhorenia je bežným javom spájajúcim sa s dnešnou dobou. Spozorovať príznaky vyhorenia môžeme všetci, a aj sami na sebe. Pokiaľ badáme problém, je dôležité hovoriť o svojich pocitoch a únave z práce. Každému môže pomôcť prekonať syndróm vyhorenia niečo iné. Najlepšia prevencia je starať sa o svoje telesné aj duševné zdravie. V prípade pokročilých štádií procesu burn-out je vhodné požiadať o odbornú pomoc, ktorú poskytuje psychológ alebo psychiater.

Literatúra

​​STOCK, CH. Syndrom vyhoření a jak jej zvládnout. Praha: Grada, 2010. 112 s. ISBN 978-80-247-3553-5.