V ďalšom pokračovaní seriálu VISIfail sa pozrieme na neúspech trochu mimo štandardný biznis. Róbert Slovák nám povie viac o tom, ako chcel natočiť prvý slovenský horor, prečo sa mu to nepodarilo a čo si z toho zobral ako ponaučenie.

Róbert SlovákRóbert Slovák, spolumajiteľ reklamnej agentúry RESPECT APP, bol prezidentom ADC SLOVAKIA, taktiež porotcom mnohých prestížnych kreatívnych súťaží.
Bol členom správnej rady organizácie Voices, zároveň členom Výboru pre médiá Rady vlády Slovenskej republiky a je prezidentom Klubu reklamných agentúr Slovenska.

Môj fail

„Snažil som sa vyprodukovať prvý slovenský horor Fabrika smrti. Stále nie je dokončený. Prečo a čo všetko som pri tom zažil, môžete vidieť vo filme s názvom Prvý slovenský horor. Premiéru mal na Art Film Feste v Trenčianskych Tepliciach.

Začalo to akčne. Našiel som niekoľkých sponzorov a hovorím si: „Super, nakrútime pár ukážkových scén, s nimi obehneme ďalších sponzorov a potenciálnych koproducentov a dorobíme zvyšok. Veď som produkoval už pár reklám, videoklipov a celovečerák – to je len dlhšie, to dám.” Ale nedal som.

Peniaze, ktoré sme mali (a za ktoré by možno niekto natočil aj celý film) sme minuli po pár dňoch nakrúcania. Ďalšie som nezohnal, ale tým, ktorí mi tie peniaze dali, som ostal zaviazaný. Iba jeden zo sponzorov chcel peniaze späť, ostatným som sa rozhodol revanšovať ďalším filmom. Je o tom, prečo som nedokončil ten pôvodný film.

A keďže odvtedy vzniklo už niekoľko slovenských hororov (Zlo či Spiknutie), rozhodol som sa tento svoj film nazvať „Prvý slovenský horor”. A tak som teda nakoniec predsa len producentom Prvého slovenského hororu. 🙂

Tento film ale nie je horor. Prepísal som reálne zážitky, tie naozaj zlé vynechal, tie vtipné dopísal. Je to viac komédia ako horor. Alebo taký paradokument. Hraný, keďže sa to celé prakticky nakrútilo nanovo. V niektorých momentoch divák netuší, či sa pozerá na skutočné situácie alebo je to celé zahrané.

Priznám sa, mal som zmiešané pocity z toho, že bude náš film uvedený na filmovom festivale. Nároční diváci, kritika a naozajstní filmári – to je ťažké publikum. Kamaráti ma síce povzbudzovali, napríklad Wanda Adamík Hrycová (producentka mnohých muzikálov či slovenského nominanta na Oscara, filmu Čiara) na facebookovú stránku filmu napísala: „Gratulujem! Dlho som sa tak pri sledovaní slovenského filmu nezabavila :))))“.

Prišli sme do Trenčianskych Teplíc a tam náš plagát. Áno, viem, poslali sme im ho tam, ale oni ho aj naozaj vylepili. 🙂 Po kulajde a bryndzových pirohoch sme sa presunuli pred Kúpeľnú dvoranu, ktorá sa začala zapĺňať. Dvestodvadsať ľudí prišlo na našu premiéru a z toho len sotva 36 sme pozvali my. Ostatní boli cudzí. S koproducento-kameramano-strihačom Viktorom Kamenickým nás to celkom zaskočilo.

Uviedol nás Miro Ulman, ktorý sa ma šesť rokov pýtal, kedy už dokončíme ten horor. Na úvod som im povedal, že sa nenahnevám, ak nevydržia celých 63 minút filmu a odídu, ak sa im nebude film páčiť. Neodišli (dobre, možno niektorí áno, ale veľká väčšina ostala). Film začal upozornením, že kradnúť Čechov je zločin. Inak človek, ktorý mal na starosti projekciu, sa nás opýtal, či to je naozaj súčasť filmu, áno, je. 🙂 Potom nasledovali úvodné titulky.

A tu začalo moje prekvapenie, keďže diváci sa začali smiať už pri nich. Následne film sprevádzali výbuchy smiechu či jednotlivé pochechtávania sa. Samozrejme, diváci stŕpli pri scéne z paratelocvične, čo som aj očakával. Vydržali však do konca a prišiel potlesk, pár výskotov a bolo.

Čapkalo sa, aj keď prišiel pred plátno štáb a herci. Mal som pocit, že sa diváci naozaj bavili, niektorí za mnou prišli a osobne mi hovorili, že sa výborne zabavili a že konečne dobrá komédia a že držia palce a tak. To poteší. Dokonca som rozdal jeden celý autogram.

Som zvyknutý na hejty, veď robím v reklame. Ale nenesiem ich vždy ľahko. Najmä nemám rád, keď niekto anonymne vypisuje komenty na prácu ľudí, ktorí sa pod ňu, na rozdiel od neho, verejne podpíšu. A ešte viac ma irituje, ak si niekto vytvára názor na veci ešte predtým, ako tú vec spozná či uvidí.

O to viac si vážim pozitívne reakcie a také, ktoré dostanem naživo. Aj preto som chcel byť osobne prítomný na každej jednej projekcii tohto filmu, nech mi diváci do očí povedia, ak si myslia, že je to zlé, lebo vypisovať hejty po fejzbukoch je už trápne.

Jediné ocenenie, ktoré Prvý slovenský horor získal, bola Duhová kulička z Medzinárodného filmového festivalu v Zlíne. A to nebola cena za film, ale za jeho kampaň. Ďalší dôkaz, že reklama mi ide lepšie ako filmy.

Ponaučenie

Ak máte trocha nadhľadu a neberiete sa vážne, dokážete sa aj na neúspech pozrieť z úplne iného uhla. Vyžmýkať z neho čo najviac pozitívneho. Trochu ako Don Quijote som bojoval s veternými mlynmi. Je to však úprimný a otvorený film o tom, ako rôzne sa dá čeliť nevôli osudu. Ak naozaj chcete. Ja som chcel.”

Rozhovor

Tvoj príbeh pôsobí veľmi pozitívne. Ale určite boli chvíle, keď to pozitívne nevyzeralo a ty si nemal dobrú náladu. Čo ti pomohlo najviac v takýchto situáciách?

Neviem. Vyspať sa na to, nebrať to vážne, uvedomiť si priority v živote a najmä to, že toto sú First World Problems. Sú, žiaľ, miesta na Zemi, kde ľudia nemajú čo jesť, umierajú zbytočne, musia utekať pred vojnou… Stále sme v pohode, ak riešime nejaký nevydarený film.

Pôsobíš v reklamnom biznise dlhé roky. Jedna vec je vyfailovať sa na sebe, druhá vec je fail pri kampani pre klienta. Dá sa aj v takom prípade z toho urobiť nejaký pozitívny záver?

Samozrejme. Z každej chyby sa môžeme poučiť a posunúť sa ďalej. Nemôžeme sa tváriť, že sme neomylné bytosti, ani že reklama či marketing sú disciplíny, v ktorých je výsledok vopred jasný a keď vložíte všetky premenné, tak každému vyjde všetko rovnako dobre. Nevyjde. Stále je to alchýmia a len kým tá komunikácia alchýmiou ostane, dovtedy ma to bude baviť. Potom nech to robia roboti. Ale, samozrejme, nech potom platia dane, z ktorých mi prispejú na dôchodok.