Dominik je pekným príkladom človeka, ktorý sa nebojí prehier a neúspechov. Vie sa z nich ponaučiť a ide si ďalej. Pozrime sa bližšie na jeho „startupové“ faily.

Dominik Orfánus sa aktuálne venuje hlavne cestovnej kancelárii CHERNOBYLwel.com zameranej na zájazdy do Černobyľu na Ukrajine. Popritom má veľa skúseností s viacerými projektami a firmami, ako napríklad Benjamin Button.

Môj fail

Na prehry a neúspechy sa bez nejakého emocionálneho podtónu dá pozerať pravdepodobne iba s odstupom času. Keď som sa s odstupom času pozrel na väčšinu svojich úspechov, na začiatku takmer každého z nich bol nejaký neúspech, fuck up či dokonca bankrot.

Bez pádov sa nedá naučiť ani bicyklovať či korčuľovať, preto väčšine nových ľudí do tímu vždy prajem veľa a rýchlych chýb. Iba tak sa z nich dokáže stať lepšia verzia ich samých, čo je v každej novej práci nevyhnutnosť.

Bez dotyku

Dosť bolo omáčok, porozprávam vám Visifail zo startupu prvej inteligentnej kamery pre deti a rodičov Benjamin Button, ktorý – pozerajúc sa s odstupom času – je malý zázrak. Vydržať štyri roky bez mzdy, odmeny, dokonca hotového produktu. Ani neviem, ako sme to ako tím dotiahli do Kickstarter kampane, kde sme mali celosvetovo asi najlepšie mediálne pokrytie zo všetkých slovenských crowdfundingových kampaní.

A predsa sme ju deň pred dovŕšením (a s vyzbieranými 52-tisíc dolármi) zrušili. O dôvodoch, prečo sa tak stalo, sa dočítate v blogu cofoundera Ivana Zaťka a o tom, čo sme sa naučili zo samotnej kampane zasa tu. Ak nás niečo v dobrých aj ťažkých časoch držalo pokope, bola to vízia, hodnoty a tzv. fun factor – strašne nás bavilo spraviť tú najkomplexnejšiu vec v našich životoch. Veď, aký blázon by sa pustil do hardvérového a softvérového startupu v jednom? 😀

Benjamin Button malo byť malé zariadenie s kamerou, ktoré si pripnete na oblečenie a ono zaznamenáva rôzne momenty z vášho života. Inteligentný software ich potom spracováva a vytvára rôzne zostrihy spomienok.

Keďže v startupovom tíme robíte väčšinou všetko – od umývania záchoda až po posty na sociálne médiá (tieto dve aktivity by sa v niektorých biznisoch možno aj dali skombinovať), ste prakticky non-stop zahltení prácou, operatívou, fundraisingom, chodením po konferenciách, zberom feedbacku, a vďaka tomu všetkému tzv. pivotmi (čo s pivom nemá nič spoločné).

V tomto zahltení sa nám v Benjaminovi podarila jedna fatálna chyba. Vcelku skoro na začiatku sme prestali mať dotyk s cieľovým zákazníkom. Chceli sme mu v jeho príbehu, ktorý sa mu odohráva v hlave, pomôcť a vyriešiť jeho „Job to be done“ (pozor, nie je to to isté ako potreba) takmer od stola.

Síce sme sa pýtali mamičiek na dizajny, farby atď., ale fundamentálny spúšťač dôvodu, prečo by si mali kameru v tvare gombíka pre seba alebo svoje dieťa kúpiť, nám začal unikať. Navyše sme si z testovania prototypov všimli, že potreby a použitie je rôzne a tak sme branding tohto „love brandu“ troška schizofrenicky ťahali viacerými smermi – zábava, bezpečnosť, príbeh, zvyky atď.

Fail na pokračovanie

Zakopnutí po ceste vo firme Benjamin Button bolo veľa. Keby som mal vybrať hlavnú príčinu, prečo gombík neurobil dieru do sveta, tak to bola strata dotyku so zákazníkom. Aj keď sme mali po kampani dopyty od ľudí, finančne a možno aj ľudsky sme už nemali sily na ďalší big shot. Videli sme, že čas pre tento produkt príde o pár rokov.

Tak sme si racionálne sadli, dali nabok všetku minulosť, pozreli stav účtu a prišli sme k ďalšiemu, omnoho jednoduchšiemu prístupu budovania firmy. Pozhŕňali sme potreby a existujúce riešenia na akýkoľvek parenting problém, urobili sme si komplexný model testovania, ktorý mal tvar budzogáňa (tak sme ho aj nazvali) a vyšiel nám z neho produkt, ktorý musí uspieť. Multifunkčný bio kojací vankúš.

Už názov napovedá, že zďaleka nešlo o taký emotívny a unikátny produkt ako inteligentná kamera. Do mesiaca sme mali doladený produkt, ďalšie tri mesiace trvalo k prvým 50, neskôr 200 kusom a predaje – aj keď nie ako sme verili pôvodne, cez Amazon – sa začali. Úžasný pocit niečo reálne predať, poslať, vidieť prvé peniažky z podnikania…po toľkých rokoch fantazírovania.

A aj keď sme tento produkt už robili v dotyku so zákazníkmi – maminami, zabudli sme na ďalšie dôležité osoby: nás samotných. Kojace vankúše nás nejako netankovali (väčšina tímu boli muži, anyway), neboli také zábavné a unikátne ako naše ambície a tak nás prestali baviť… Fun factor tu nebol, aj keď predávame doteraz. Už však do toho nedávame žiadnu energiu a je pravdepodobné, že keď predáme posledný, ďalšie už nevyrobíme.

Poučenie

Podnikanie je nájdenie dotyku medzi vlastnou vášňou a vášňou zákazníka. Ideálne je, ak sú tieto vášne identické. Apropo, v CHERNOBYLwel.com sa mi tento zjavný fail nestal, možno práve preto, že som vždy aktívne sprievodcoval a tak si zachoval živý dotyk so zákazníkom.

Rozhovor

Je pomerne ťažké skĺbiť vášne viacerých členov tímu. Často sa stáva, že tá vášeň u niektorých vydrží a u iných postupne vyprší. Riešili ste aj takýto problém v tíme?

Každý z tímu bol veľmi unikátnym exemplárom – ako ľudsky, tak aj profesne. Preto sme sa nikdy nenudili a diskusie boli dlhé, ale veľmi poučné. Mnoho ľudí po ceste z vlaku vyskočilo, ale tí, čo zostali, si našli práve ten svoj aspekt vášne v Benjamin Button – či už to bola technická stránka (Andrej Špánik), dizajn a branding (Michala Lipková), marketing a PR (Boris Salapa) či samotná Kickastarter kampaň a predaje (Ivan Zaťko). Takto naše vášne dokázali dlho horieť spolu.

Ktorý smer Benjamina Buttona by podľa teba znamenal úspech? Ako si myslíš, že ste ho mali profilovať hneď od začiatku?

Ja som staval na vlastnej potrebe a neskôr skúsenosti s prototypmi a vychádzal mi z toho faktor „prítomnosť alebo neprítomnosť s deťmi bez výčitiek“. Vysvetlím. Prítomnosť znamená bez mobilu v ruke, plný fokus na moment a dieťa v ňom. A naopak, keď nie som doma, neuniknú mi pekné chvíle, lebo tam je Benjamin. Ak by sme však hovorili o tom, že chceme rýchly úspech, tak cesta security by myslím vyhrala.

Ako ste počas dlhých štyroch rokov prežívali? Mal každý z vás svoju regulérnu prácu? Ak áno, máš aj nejaké tipy, ako zvládať takúto situáciu? Pretože, ak každý v tíme normálne pracuje, asi sa vyskytnú situácie, keď má na projekt niekto viac a niekto menej/žiaden čas.

Sám sa čudujem, ako sme to dali. Áno, každý z nás mal nejakú prácu popri tom, často full time. A Benjamin bol zasa takmer full time, kde sme pracovali za podiely. Veľa zdržania spôsobovali previazané tasky a projekty, keď sme museli na jedného člena tímu čakať či prispôsobovať časy porád a podobne. Kde je však vôľa, tam je cesta.