Keďže práve sledujete už 100. videoblog, rozhodli sme sa, že by mohol byť o niečom inom, možno trochu pikantnejší. Dnešný videoblog bude výnimočný tým, že naši zamestnanci si pre nás pripravili zákerné otázky a my sa na ne pokúsime odpovedať.

Čo máš na Visibility najradšej?

Juraj: „Na Visi mám najradšej tím a atmosféru, ktorú sme tu vytvorili, to znamená, že firemnú kultúru a ako to tu funguje.“   

Júlia: „Na Visibility mám úplne najradšej celkovú pohodovú atmosféru, ktorá tu je vďaka ľuďom a vďaka tomu, že máme veľmi svojský humor. Ktorý musí väčšina ľudí znášať a je to sranda.“

Marek: „Slobodu v práci, ktorú tu máme a ktorá je výnimočná, čo sa týka slovenských a možno aj európskych firiem. Mám rád ľudí, ktorí tu pracujú.“

Čo je pre teba najťažšie na vedení firmy?

Júlia: „Najťažšie…Mohla som si to pripraviť, že? :)“

Juraj: „Najťažšie na vedení ľudí je práca s ľuďmi. Veľa ľudí o mne vie, že nie som dostatočne empatický a veľakrát ma ubíja pochopenie ľudí, komunikácia.“

Júlia: „Kontrola môjho vlastného temperamentu. Stále si musím uvedomovať, že mám zodpovednosť za ľudí a za to, ako voči nim vystupujem. Občas sa musím dosť kontrolovať, aby som nekričala. :)“

Čo ťa na tvojej práci baví najviac?

Juraj: „Najviac…že ma proste stále baví. To, že ju robím 8 rokov a každý jeden deň sa teším do práce. Nie je stereotypná, veci sa tam menia…Takže asi to, že ma stále baví.“

Júlia: „Je to paradox, ale úplne najviac ma baví riešenie problémov. Samozrejme, že ma mrzí, keď je problém s procesom, klientom, projektom, čímkoľvek. Na druhej strane mám najlepší pocit, keď sa mi ho podarí vyriešiť a ľudia sú spokojní.“

Aký najväčší fuck-up sa ti podaril?

Juraj: „Toho bolo asi viac. Mohli by sme hovoriť o tom, že sme zamestnali človeka, ktorý nebol veľkým prínosom vo firme – takých prípadov má asi každý veľa. Na začiatku Visibility sme mali takú víziu, že čo rok, to otvorenie novej krajiny. Nasledovalo Česko, potom Maďarsko, potom sme chceli ísť niekde ďalej (Turecko). Bolo veľa fuck-upov alebo failov, už pri Maďarsku sme sa zasekli a zistili sme, že týmto smerom či víziou sa nedá ísť.“

Marek: „Nenapadá mi jeden konkrétny najväčší fuck-up, ktorý by som chcel spomenúť. Stalo sa mi však hrozne veľa menších fuck-upov a failov, kedy som skrátka zabudol niečo klientovi dodať, neodpísal som mu na e-mail alebo som si v ten deň spomenul, že mám stretnutie a musel som sa narýchlo pripravovať.“

Aké bolo tvoje najväčšie profesijné sklamanie za posledný mesiac?

Júlia: „Že som sa nestala autorom mesiaca. :)“

Marek: „Fu…to je riadne ťažká otázka.“

Juraj: „Fúha…asi že sme prehrali dva zaujímavejšie a väčšie tendre, kde som si myslel, že máme naozaj veľkú šancu. To je asi najväčšie sklamanie.“

Marek: „Najväčšie sklamanie som zažil na vyhodnocovaní súťaže Digital Pie, kde sme mali nominovaných päť prác a nakoniec sa na shortlist dostala iba jedna z nich. Osobne to vnímam ako sklamanie, pretože som čakal trošku viac. Na druhej strane, je to pre mňa motivácia do budúcnosti, že si dáme viac záležať na prihláškach.“

Ako riešiš nespokojných klientov?

Juraj: „Takí sa vždy, samozrejme, nájdu. Klient vs. agentúra je spolupráca dvoch a viacerých ľudí pokope, takže vždy tam dôjde k nejakým komunikačným problémom, nezladení sa a nepochopení, čo ktorá strana očakáva a chce od projektu. Riešim ich teda otvorenou komunikáciou a vydebatovaním si vecí.“

Júlia: „Nespokojných klientov riešim s úsmevom na tvári a láskou v srdci. :-)“

Marek: „Je to ťažká otázka, pretože sa to nedá zovšeobecniť, vždy je problém iný. Najlepším riešením je komunikácia, buď si klienta zavolať na míting, alebo mu aspoň v emaile vysvetliť, čo najpodrobnejšie, kde sa stala chyba a ako ju napraviť. Komunikácia je vždy cestou, ako vyriešiť akýkoľvek problém s klientom.“

Ako ste sa spoznali?

Júlia: „S Jurajom a Marekom sme sa spoznali tak, že Juraj napísal na vtedy ešte školský e-mail, či niekto nechce stážovať v jeho novej agentúre Visibility a my s Marekom sme sa ozvali. S Marekom sme boli spolužiaci na „výške“. Stretli sme sa v Trnave v šenku pri pive, potykali sme si, vypili sme si a boli z nás kolegovia.

Marek: „S Julkou som sa spoznal na vysokej škole, keďže sme študovali ten istý odbor na Fakulte marketingovej komunikácie v Trnave. S Jurajom som sa spoznal tak, že poslal na náš školský e-mail inzerát s tým, že hľadá nejakých ľudí do agentúry. Ponúkol nám pivo zadarmo, keď prídeme na stretnutie. Takže s Julkou a zopár ďalšími ľuďmi sme tam prišli a spoznali sa s Jurajom.

Juraj: „Na inzerát, keďže sme hľadali stážistov do agentúry, keď Visibility začínala. V Trnave sme sa stretli pri pive a hirovali sme potenciálnych stážistov.“

Ako sa ti robí s Jurajom?

Júlia: „S Jurajom sa mi robí veľmi dobre, pracujeme spolu už dosť dlho, skoro 7 rokov. Väčšinou si vieme veci vydiskutovať, väčšinou sa aj zhodneme. Keď náhodou nie, nakoniec sa predsa nejako zhodneme. S Jurajom nikdy nie je nuda.“

Ako sa ti robí s Júliou?

Juraj: „Super. Dôkazom toho je, že tu stále je a že vedie slovenskú Visibility. Takže fajn.“

Keby si nepracoval vo Visi, čo by si robil?

Juraj: „Dúfam, že by som veľa cestoval, cestovanie je moje hobby. Alebo možno by som mal biznis spojený s cestovaním, mal by som cestovku do Indie.

Marek: „Keby som nepracoval vo Visi, pracoval by som buď na strane klienta, pretože život v agentúre je pomerne dosť vyčerpávajúci. A ak nie, pravdepodobne by som freelancoval, riešil by som si svoje aktivity.“

Keby ste mali jeden druhého vyhodiť pre 500 000 eur, urobili by ste to?

Júlia: „Juraj určite povie, že hej a ja poviem, že nie, lebo ľudia sú viac ako peniaze. :-)“

Juraj: Asi za 600 000, to by bola taká hranica. 🙂